Mojžiš s rukami nad hlavou

2 Mojžišova 17,11

Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael; len čo ruky spustil, víťazil Amálek.

Keď Izrael napadol krajinu Amáleka, vyhrával dovtedy, pokiaľ mal Mojžiš ruky hore nad hlavou. Keď Mojžiš ochabol a ruky mu klesli, Izrael začal prehrávať. Víťazstvo nad Amalekom bolo možné iba tak, že Mojžiš bude držať za každú cenu ruky hore.

Ani si nechceme predstaviť, akú veľkú námahu musel Mojžiš vynaložiť, aby mal ruky čo najviac hore. Nevieme kedy presne boj začal, ale skončil až po západe slnka. Neskôr Áron a Chúr pomáhali Mojžišovi držat ruky hore.

Určite ste niekedy skúšali robiť tento nepríjemný úkon a dlho ste nevydržali. Okrem toho že je to veľmi nepohodlné, ruky sa vám začnú odkrvovať a budete cítiť mravenčí nepokoj v údoch.

Čo nám tento príbeh z Biblie chce povedať? 

Ukazuje nám na vytrvalosť proti nepriateľovi. Nepriateľ je pohanský národ Amálek, v našom ponímaní nepriateľ Boží. Zodvihnuté ruky ukazujú na modlitbu a vytrvalosť v nej. Keď sme malátni, leniví, ospalí, naše ruky sú dolu a prehrávame na bojovom poli našej viery, proti Božím nepriateľom.

Ateista má ruky dokonca vo vreckách a nechá sa unášať prúdom sveta, čím prehráva jeden boj za druhým, jedno požehnanie za druhým. Podobne ako ateista môžeš byť na tom aj ty milý kresťan. Aj keď budeš chodiť do kostola a tváriť sa na oko zbožne – ak ti bude chýbať v živote modlitba, modlitebný boj a modlitebný zápas na Amálekovom poli, tvoje ruky budú vo vreckách a tvoje kresťanstvo vzdialené od úzkej cesty a úzkej brány.

Kresťan musí nájsť vskutku silu, ktorou by dokázal držať svoje ruky hore, v tomto prípade, aby sa modlil čo najčastejšie. Písmo nás nabáda, aby sme sa modlili neustále. Keď pozeráme na Kristov život, často chodil na osamelé miesta a modlil sa. Modlil sa dokonca namiesto spánku, niekedy celú noc, čím porážal Amélekovo vojsko na bitevnom poli, ovládané mocnosťami zla.

Mojžiš taktiež musel ťažko bojovať, musel držať v duchovnej rovine svoj ľud, za pomoci zdvihnutých rúk. Aj my sa musíme z tohto príbehu poučiť a pochopiť, že nestačí iba čakať a niečo sa stane. Musíme bojovať na duchovnom bojisku proti žiadostiam, mocnostiam tohto sveta, proti pokušeniam.

Ako ľahko hovoríme, že sme premožení týmto svetom, že sme slabí, že sme predsa hriešni. Samých seba ľutujeme a ospravedlňujeme.

Ako ľahko upadáme do klamu, že príde Boh a on nám bude držať ruky hore bez našej námahy a úsilia. Čakáme, pokiaľ nepríde v jedného krásneho dňa Boh ku nám a naučí nás modliť, ako keby sme nemali Písmo a Jeho sväté slovo – návod, ako konať, ako sa modliť, ako sa namáhať v živote.

Alebo čakáme nejaké osobné zjavenia od Ducha Božieho, ako keby sme nevedeli, že Duch Boží nám bude otvárať Písmo a v ňom nám otvárať srdce pre odpovede. Ako ľahko sa necháme oklamať pocitmi, myšlienkami, klamom sveta. Ako keby Boh nám málo zanechal vo svojom slove – my potrebujeme ešte osobné zjavenia a pridanie nových dôkazov, pre našu mizernú vieru.

Alebo potrebujeme ako dôkaz to, aby ku nám hovoril Boh skrze sny? Ako ľahko všetko chceme prenechať na Boha, ako sa chceme zriecť svojej zodpovednosti a nikto nechce držať povestné Mojžišove ruky nad hlavou.

Mojžiš aj keď mal požehnanie od Hospodina, Boh neurobil za neho to, čo mal Mojžiš sám urobiť. Keby Mojžiš nebol držal ruky nad hlavou, Izrael by bol prehral na plnej čiare – Boh by bral potom Mojžiša na zodpovednosť. Ale Mojžiš vedel, že jeho ruky hore, pútajú pozornosť Hospodina a On vykonáva svoje dielo.

Majme aj my vytrvalosť vo viere, vytrvalosť v modlení a modlitebných zápasoch za ľudí okolo seba, blízkych, známych, za deti, rodiny. Majme ruky zodvihnuté a neochabujme. Nedajme sa zviesť lenivosťou k modlitbe, či k čítaniu Božieho slova. Nehľadajme odpoveď mimo Jeho slovo, nečakajme na zázraky a zjavenia – mocne uchopme silu evanjelia, dajme na seba celú Božiu zbroj a podobne ako Mojžiš, či Pavol – bojujme dobrý boj viery.

Kde máme my svoje ruky? Máme ich vo vreckách? Alebo ich sem tam zodvihneme a potom nám klesnú? Alebo ich máme vytrvalo aj za pomoci iných ľudí a moci evanjelia hore nad hlavou? Modlíme sa neustále ako to hovorí Písmo, alebo si sotva nájdeme čas na krátku modlitbu či otčenáš a myslíme si, akí sme úžasní kresťania!

Zvíťaziť sa dá iba v Kristovi, v Jeho sile a moci, v tom čo nám zanechal ako zbrane – Písmo, to jest Božie slovo a modlitbu. Ak sme týmito dvomi vecami vyzbrojení, až vtedy sme schopní zvestovať evanjelium, vtedy sme schopní bojovať boj viery, pomáhať ľuďom v ich biede, žiť život nasledovníka Krista, ísť úzkou cestou k úzkej bráne. Bez Krista nič nemôžeme, ale on nám dal zbrane – modlitbu a Písmo. Chce aby sme ho skrze Písmo poznávali a učili sa konať Jeho vôľu, ktorú nám do Biblie zapísal. Na druhej strane chce to, aby sme sa s ním v modlitbe zhovárali, predkladali mu všetko čo nás v živote ťaží, dávali mu na oltár naše radosti aj starosti, dávali na oltár starosti iných ľudí, ktorí Boha nepoznajú a prihovárali sa za ich obrátenie. Modlitba a Písmo sú dve Mojžišove ruky nad hlavou. Ak sme málo v modlitbe a Písme počas dňa, naše ruky boli spustené a protivník vyhráva.

Chceme aby sme boli naplnení Duchom Svätým, aby konal v našom živote, aby sme boli dobrými a príkladnými kresťanmi, aby sme sa odvracali od tohto sveta, aby sme menej a menej hrešili – ale ako sa to môže stať, keď sme celý deň vzdialení od Boha?

Ako sa to môže stať, keď sme zaneprázdnení televíziou, hudbou, priateľmi, sebeckým životom, či prácou vorkoholika?! Ako môžeme očakávať, že bez Písma a modlitby, budeme víťaziť nad hriechom a pokušením? Sú dokonca kresťania, ktorí Bibliu odmietajú, alebo nepoznajú – akú duchovnú studnicu majú pre svoj život, bez Božieho slova?

Podobne by sme nemohli očakávať vo víťazstvo Izraela, keby si Mojžiš iba sadol a čakal by. Ruky hore by mu boli príťažou, nechcelo by sa mu ich tam držať a tak by sa poľutoval, aký je neschopný. Ale Mojžiš takto nekonal a my vidíme jeho námahu.

Buďme ako Mojžiš! Nedajme sa oklamať zvodom, že všetko príde bez námahy, že všetko príde samé od seba. Nedajme sa oklamať klamom, že sme neschopní čokoľvek duchovné vykonať, pretože sme skazení skrz naskrz. Skazení sme, ale dostali sme Ducha, ktorý v nás prebýva a našu neschopnosť ničí, chce nás vystrojiť do boja, chce aby sme si obliekli výstroj Božiu, Jeho slovo, modlitbu, aby sme bežali boj viery a dobehli do konca, aby sme držali ruky nad hlavou, ako to robil Mojžiš.

Príbeh končí takto:

Tak zostali jeho ramená pevné až do západu slnka a porazil Jozua Amalecha i jeho ľud ostrím meča.

Mojžiš vydržal až do konca – vydržme aj my…