Odchod kresťana zo sveta

Zemské a nebeské poklady

3 týždeň po zoslaní Ducha Svätého

 Nezhromažďujte si pokladov na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú; lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce. Sviecou tela je oko. Keby tedy bolo tvoje oko prosté, celé tvoje telo bude svetlé; ale keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé. Ak tedy svetlo, ktoré je v tebe, je tmou, jaká veľká bude sama tma? Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buď jedného sa bude pridŕžať a druhým pohŕdať – nemôžete slúžiť Bohu i mamonu. Mt 6:19-24

Človek zabúda na krátkosť svojho života, na to, že tento život je iba krátkym časovým úsekom pred večnosťou. Je to iba krátky medzi-priestor medzi večnosťou pred našim narodením, kedy sme ešte neboli a večnosťou po smrti, kedy budeme žiť večne. Otázka je, kde večnosť strávime. Žalmista jasne vidí rýchle ubiehanie života a preto napísal: Hospodine, daj mi poznať, že skonať musím, a ako je môj život vymeraný, aby som vedel, aký som pominuteľný! Ajhľa, na piade si mi vymeral dni a čas môjho života je ako nič pred Tebou. Len ako márnosť stojí tu každý človek. Ž 39:5-6

 Človek dnešného veku dostáva mnohé vábivé ponuky a preto si neuvedomuje svoju krátku existenciu. Svoje zmysly zapratal haraburdami, svetskými vecami, zážitkami, pocitmi, užívaním si krátkeho života. Prečo si človek nerobí poklady v nebi, ale sa orientuje na zemské veci?

Pretože neverí Bohu. Neverí Bohu, neverí Božiemu Slovu. Neverí Božiemu slovu, ktoré hovorí, čo sa stane s človekom po prekročení prachu tohto krátkeho života. Človek to takto nechce vidieť, pretože už od mlada je napadnutý chorobou, ktorá sa volá hriech. Človek si namiesto pravdy, vymyslel svoje Sci-fi, svoju verziu čo bude po smrti, svoje predstavy, svoju vlastnú mytológiu, svoju vlastnú vymyslenú vieru.

Niekto verí v tmu po smrti, že to bude tak ako pred narodením. Iný verí v prevteľovanie, v prechod do jemnejších sfér života, mnoho ľudí verí v duchovný život po smrti, ale podľa svojich predstáv, kde budú víly a bytosti, ktoré si tam sám vymyslel. 

 Ale Boh nám pravdu jasne predložil a je úplne jedno, či človek verí alebo neverí Bohu, pretože pravda je vždy iba jedna. Ak človek Bohu uverí a povie si, nemám čo stratiť jedine získať, ak sa budem utiekať k Bohu – vsadím na správnu farbu, alebo na správnu kartu ako by svet povedal – potom jasne človek začne vidieť, že je tu naozaj iba na krátkom výlete, krátkej dovolenke a ešte sa nestačil poriadne rozbaliť a už musí tento život opustiť. Je preto správne, pripraviť sa na dlhý, nekonečný život, ako sa zapodievať krátkym úsekom, ktorý tu ešte dnes je, ale zajtra už nemusí.

Toto je počiatkom múdrosti – uvedomiť si konečnosť krátkeho života, veriť Bohu, že každý človek bude súdený zo života ktorý prežil a podľa toho buď bude s Bohom naveky, alebo bude od Neho naveky oddelený. Tu si mnoho ľudí povie, že sú vcelku dobrí a preto bude Boh rád, ako prežili život, ale Boh nám hovorí, že nikto nie je dobrý, nikto okrem pána Ježiša sa dobrý nenarodil. Logicky z toho vyplýva, že všetci ľudia si za svoj život, zaslúžia večné oddelenie od Božej tváre.

Ale Boh vymyslel plán ako to zmeniť. Poslal svojho Syna Ježiša Krista na svet, ktorý odžil na miesto zlého človeka spravodlivý život, zomrel na mieste človeka a Boží hnev ktorý mal spadnúť na naše hlavy, spadol na hlavu Božieho Syna. Aby človek mohol aplikovať túto pravdu na sebe, musí mať doklad, ktorým sa preukáže na poslednom súde a tým dokladom je viera v Ježiša Krista. Kto má vieru, má pokoj s Otcom na nebesiach.

Ak by sme zostali po túto stať, všetko by bolo pekné, príjemné, aj prijateľné a môžeme veriť, že kresťanstvo by azda malo omnoho viac priaznivcov, ako má dnes. Ale Ježiš neskončil tento úsek svojej reči iba pritom, že máme veriť Bohu, ktorý za nás už všetko vykonal a chce od nás aj vieru, ktorá už nebude hľadať pominuteľné veci tohto sveta, ale bude si stavať poklady v budúcom živote. Pán Ježiš pokračuje a pritvrdzuje keď hovorí: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buď jedného sa bude pridŕžať a druhým pohŕdať – nemôžete slúžiť Bohu i mamonu.

Toto je dôkaz viery!

Ak máme vieru, máme mať aj skutky, ktoré sú od Boha. Prvotným skutkom je veriť v Krista, ktorého Boh poslal na svet, aby spasil hriešnikov. Často sa na túto vieru odvolávame a je to istotne tak správne. Ale táto viera musí začať klíčiť a rásť, teda musí mať nejakú viditeľnú podobu. Okrem ovocia Ducha viery, je dôležité aj posvätenie – oddelenie – sa od života tohto sveta. 

Tu začína problém nielen pre pohanov, ktorí sa vierou ani nemusia zaoberať, skôr tu ide o problém kresťanov. Byť spasený z viery, to im ešte ide, ale oddeliť sa od sveta, od mamonu, od márnych viditeľných vecí, tu začína v ich srdciach revolúcia.

Kresťan si málo uvedomuje jednu zásadnú vec, že rast viery, ovocia Ducha, nie je daná od vedomostí, ako to mnohí kresťania aplikujú a učia. Tento rast vychádza práve z týchto Ježišových slov – neslúžte mamonu, slúžte Bohu. Čo to znamená?

Je to odvrátenie sa od sveta, odvrátenie sa od zmyslových radovánok, ktoré nám berú poznanie a múdrosť. Je to ako keď kráča človek hlboko do temného tunela, ale po uverení v evanjelium sa obráti a začne z toho tunela na základe viery unikať – presne opačným smerom – od sveta, ku Kristovi.

Dnešné kresťanstvo zablúdilo od viery, zablúdilo od Pána Ježiša Krista a chce mať jednu nohu položenú na úzkej ceste do Božieho kráľovstva, no zároveň druhú nohu chce mať na širokej svetskej ceste. Keď sa pozrieme na kresťanov dnešnej doby, tak sú telesní, svetskí, materialistickí. Ak sa pozrieme na ich profily na mnohých verejných internetových sieťach, tak tam nájdeme svetské veci, svetské záujmy a koníčky. Ateistický svet správne vytušil v tomto faloš a preto je správne cirkev napadaná za svoje ovocie, ktoré narástlo z toho, že kresťania si chcú naplno užívať tento život, no zároveň čas od času sa budú skláňať k Bohu.

Ako by Boh mohol vypočúvať modlitby smilníkov, ktorí smilnia s týmto svetom? Keby ste mali manžela alebo manželku, ktorá by prišla večer domov, celý deň by sa zabávala s inými mužmi, ale večer by bola aj vám k dispozícii – hodinku, dve, by sa s vami rozprávala, či milovala. Takýto vzťah by bol plný falše a pretvárky a podobne na tom sú kresťania vo vzťahu s Pánom Ježišom.

Celé dni sú mnohí kresťania Pánovi neverní, zaujímajú ich svetské veci, koncerty, výstavy, hudba, šport, koníčky, hry, užívanie si sveta. Ako si potom môžu myslieť, že prídu na desať minút večer k Bohu, pomodlia sa a všetko je vybavené?!

Boh chce celé srdce kresťana, chce celé srdce Božieho človeka. Boh chce, aby sme dali svoje malé ja, dolu z nášho trónu a posadili tam Boha a Jeho vedenie.

Pán Ježiš keď pred vstúpením na nebo, vystrojil naposledy Petra, tak povedal, že mu skončil život kedy sa sám opásal – robil si čo chcel. Teraz mu začal nový život, kedy si ho Boh opáše cez iných ľudí a pôjde kam nechce.

Ježiš nám hovorí, že kto sa obzerá za pluhom (za svetom), nie je vhodný pre kráľovstvo Božie. Inde hovorí, že človek musí odumrieť svetu, ako odumiera pšeničné zrno, aby potom toto zrno prinieslo úrodu. Pavol hovorí, že kto bol pokrstený v Krista, v Jeho smrť bol pokrstený a už kráča nepoškvrený svetským životom, už zomrel svetskému spôsobu života. 

Pavol vie presne, aké je telo a myseľ materiálna, ako si telo chce dopriavať a užívať sveta. Preto píše, že do krvi bije svoje telo. To neznamená že sa máme bičovať, ale nemáme zabúdať trénovať svoje zmysly k pôstu a napokon aj samotné telo. Je to dobré preto, aby telo neupadlo do myslenia, ktoré mal bohatý človek, keď sa mu urodila veľká úroda a on si vyložil nohy a upadol do prevrátenosti – mám všetko po čom som túžil, teraz si budem na dlhé roky užívať. Boh ho označil za blázna. 

Telu keď je dobre, keď nemá starosti, keď nie je sužované, ľahko upadá do podobného myslenia a v podvedomí si hovorí – tento život je dobrý, je mi tu príjemne, dobre sa mi darí, mám fajn prácu, rodinu, svoje pohodlie a k tomu Boha. Ak Boh človeka miluje, tak mu tieto falošné predstavy musí nutne rozbiť a uložiť na neho ťažkosti. Takto by človek vo viere nerástol, keby sa oddával dobrým veciam tohto sveta a všetko by išlo ako po masle. 

Vidíme Abraháma, ktorý bol bohatý, aké starosti mal vo svojom ťažkom živote, podobne Jozef, Mojžiš, Dávid. Boh každému svojmu služobníkovi prichystal mnohé ťažké súženia. Ak by tak nečinil, zostaneme vo svete a nepohneme sa ďalej, neobrátime sa od sveta ku Kristovi.

No mnoho kresťanov dnes takto nechce žiť a dokonca si ospravedlňujú svoje pohodlie a svoju svetskosť Písmom Božím. Je nutné sa viac za nich modliť, viac ich usvedčovať z ich hriechu milovania sveta. V rannej cirkvi bol toto prvotný hriech ktorý sa mal vyznávať, ak sa kresťan nedokázal zbaviť nerestí, svetských zábaviek, čím smilnil naproti Pánovi. Augustín kritizoval pouličné divadlá a keby sa na nich zúčastňoval nejaký kresťan, mal byť na čas jeho pokánia vylúčený z cirkvi. 

Právom sa teraz mnohí spýtajú – to máme úplne opustiť svet, naše počítače, internety, TV, zábavy, hudbu, politiku, šport, hry, svetské knihy? 

Ježiš nám jasne hovorí, že áno! 

Náš život máme jasne nasmerovať ku Kristovi a zriekať sa sveta. To je oddelenie, to je posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána. Dnes mnoho kresťanov prežíva kresťanstvo bez pôsobenia Ducha, je to materialistické kresťanstvo, ktoré sa správne vykonáva v obradoch, v postupe čo a ako v zbore robiť, dokladá sa veršami z Biblie, ale sa neprejavuje navonok. Je to kresťanstvo smilníkov, ktorí sa viac starajú o svoje telá a bruchá, ako o posvätený život s Pánom.

Boh nám hovorí, aby sme nehovorili mnoho v modlitbe ako pohania, na druhej strane sa máme neustále modliť, máme mať myseľ neustále pri Pánovi, máme mať oči upreté na Pána. Čím viac sme s Pánom, tým viac ovocia môžeme očakávať, pretože On je kmeň a my sme Jeho ratolesti.

Keď učeníci opustili svoje rodiny a vydali sa cestou s Ježišom, inak sa to ani nedalo. Buď Ježiš alebo nič. Aj dnešná stať Písma nám to jasne zvestuje a je tvrdá pre mnohých kresťanov, ktorí si chcú žiť svoje svetské životy, ale zároveň nechcú prísť o Krista, čoby prísť o životnú poistku po smrti. Ježiš dokonca nedovolil učeníkovi ani pochovať si otca, keď povedal, že mŕtvi nech si pochovávajú mŕtvych. 

Dnešný kresťan sa bojí oddeliť od sveta. To oddelenie sa týka samozrejme duchovnej oblasti, oblasti svojich zmyslov, ktoré sýti svetom a lahodí im. Toto oddelenie sa naopak netýka služby svetu, práce pre svet, kde má byť kresťan poddajný, posledný služobník. Prácu má kresťan vykonávať ako pre Pána, v plnej poslušnosti, nereptať, trpezlivo znášať nespravodlivosť i príkoria. 

Ranná cirkev mala heslo – modli sa a pracuj. Keď pracuješ, si zamestnaný a preto nemáš čas na záhaľku. Keď nepracuješ, modli sa, aby si neupadol do ďalšej záhaľky, čítaj Písmo, stretávaj sa s inými kresťanmi, ale nedávaj priestor svetu a jeho nástrahám. Satan vie najlepšie, ako môže na teba zatlačiť, kde máš slabé miesto. Mnoho kresťanov padá tam, kde boli predtým zbavení závislostí na svete. 

Byť kresťanom znamená zomrieť pre svet. Už nežijem ja, už žije vo mne Kristus – takto to definuje Pavol, ktorý dokonca hovorí, že lepšie mu je zomrieť a byť už s Pánom. Pre Pavla život v tej podobe, ako ho nadarmo prežíval predtým, už neexistuje.

Každý kresťan sa musí rozhodnúť, či bude alebo nebude žiť s Kristom na plný úväzok. Je tu mnoho cirkví, mnoho zborov, ktoré sú plné svetských kresťanov, bez rastu zborov, bez požehnania zborov, bez osobných pokrokov vo viere, bez sily modlitby, dokonca sú bez súženia od Pána, čo je najvážnejšie varovanie. Môže sa stať ako sa stalo Saulovi, že Boh od neho odňal svojho Ducha a neprehováral viac ku nemu. To ticho Boha bolo neznesiteľné, ale ešte horšie je to, keď namiesto Božieho hlasu, ku nám začne prehovárať hlas diablov, ktorý sa prevliekol za anjela svetla a dáva nám rady, ako byť zo svetom zadobre.

Odchod zo sveta je priamoúmerný príchodu ku Kristovi. Čím je človek častejšie zo svetom, tým menej času strávi s Pánom a to je veľmi zlé vysvedčenie. Nepomôže ani hovoriť, že sme spasení z viery, pretože ak viera nemá práve oddeľovanie sa od sveta (posväcovanie), bez posvätenia nikto k Pánovi napokon nepríde. Posvätenie je doklad naše viery, skutky sú doklad našej viery, ovocie Ducha sú dokladom našej viery. Viera bez dokladu nie je viera, alebo ako hovorí Jakub – viera bez skutkov je mŕtva. 

Nemôžeme slúžiť dvom Pánom – svetu, aj Bohu, lebo k jednému budeme mať falošnú lásku, lásku, ktorá navonok môže vyzerať ako láska, ale Boh vie, že v našom srdci sa viac tešíme na svet a jeho radovánky, ako na Boha…