Kristus sa narodil

Ľudia oslavujú vianoce. Pôvodne ľudia oslavovali v týchto dňoch zimný slnovrat, pretože slnko svietilo najkratšie v celom roku. Cirkev sa rozhodla tento temný sviatok prepísať a tak na tie najtemnejšie dni v roku, kedy slnko krátko svieti – vychádza svetlo – Duchovné svetlo, ktoré osvecuje svet svojou pravdou. Ten svet, ktorý túto pravdu neprijíma a radšej chce sláviť temnotu, radšej chce sláviť slnovrat, ako narodenie Krista Pána.

Kostoly na vianoce sú preplnené. Aj pohania chodia na vianoce do kostola, veď ak by náhodou bol Kristus naozaj Pán sveta – ja som predsa chodil na polnočnú omšu a mám nejaké zásluhy. Práve v tomto čase, keď kazateľom príde toľko ľudí aj pohanov na bohoslužby, by mali hrmieť evanjelium, ukázať priamo na ich strašný hriech, kvôli ktorému Kristus musel prísť na svet, ak chcel človeka zachrániť. Ale práve vianoce sa stávajú iba akýmsi sviatkom, kde sa všetci na seba usmievajú, podávajú si ruky, želajú si zdravie a tak sa z toho stal sviatok falošných pretvárok. Ešte dobre, že nám Boh zanechal svoje Slovo, ktoré všetko pomenúva správne a bez servítok. Pozrime sa na Kristovo narodenie, cez oči Božieho Slova.

 Na svete bol, a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal! (Ján 1:10).

Toto je realita vianoc. Kristus prišiel do sveta ktorý stvoril, ktorý udržuje dodnes – ale svet Ho nepozná. A nielenže nepozná, ani Ho poznať nechce. Dnes si ľudia z narodenia Krista urobili iba tradíciu, vykresľujú si malé dieťa v chudobnej maštali, predsa malé dieťatko je milé každému človeku. No to ďalšie už počuť nechcú – že toto dieťa prišlo na spasenie, ale i na pád mnohých ľudí. Pretože toto dieťa, ktoré vyrastie a vezme hriechy sveta na seba, sa postaví pred teba ako zrelý muž a budeš si musieť vybrať, či uveríš Jeho spasiteľnému dielu, alebo nie. Pretože Simeon prorokoval toto: Hľa, tento je položený na pád a na povstanie mnohých v Izraelovi a na znamenie, ktorému budú protirečiť – (Lukáš 2:34).

 

Otázka je položená aj pred teba – je Kristus ten, ktorému veríš z celého srdca, alebo je to iba človek, mytologická postava, niekto, kto vôbec ani možno nežil, alebo je to iba jeden z mnohých guruov?! Pretože tvoja odpoveď je zároveň naplnením sa Simeonovho proroctva – ak neveríš v Krista ako Veľkňaza, ktorý vošiel raz a navždy do Svätyne svätých, kde svojou vlastnou krvou a svojim vlastným telom, vykonal raz a navždy jednu a dokonalú obetu za hriechy sveta – si položený na pád vo večnosti. To malé dieťa, z ktorého si si urobil iba modlu Betlehemskej maštale, ti bude dané na odsúdenie, ak v Neho neveríš. Pretože to dieťa už ako dospelý muž hovorí:

 A Ježiš povedal: Ja som prišiel na súd na tento svet, aby tí, ktorí nevidia, videli, a tí, ktorí vidia, boli slepí. (Ján 9:39).  A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. (Ján 3:19).

 

Ježiš Kristus sa nenarodil na to, aby sme si urobili z Jeho narodenia sviatok narodenia detičiek, ale prišiel ako svetlo na túto temnú zem, prišiel na spasenie, ale i odsúdenie mnohých ľudí. Na spasenie tým, ktorí v Neho uveria a na odsúdenie tým, ktorí Ho nenávidia, ktorí sú naproti nemu vlažní, alebo ktorí Ho ignorujú. Kristus prišiel ako Boh na svet, ale svet Ho videl iba ako obyčajného človeka, dokonca samozvaného mesiáša a podvodníka.

 Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho neprijali! (Ján 1:11).

Kristus je Pán sveta, jeho Tvorca, jeho udržiavateľ. Kristus ukáže na čokoľvek v tomto svete a povie – toto je moje a beriem si to späť. Ukáže na prírodu, zem, vodu, zvieratá – ukáže na teba a povie – aj teba som stvoril a vdýchol do teba život a ten život si beriem späť. Pretože Pavol hovorí:  Lebo z neho, skrze neho a pre neho je všetko. (Rimanom 11:36). Na čo Ježiš ukáže, to si vezme späť, vrátane našich výrobkov, domov, automobilov, pretože sú vytvorené z Jeho materiálu. A tento Ježiš, prišiel do svojej vlastnej zeme, do svojho vlastného domova, ktorý sám stvoril – ale nikto Ho neprijal, ba dokonca ani vlastní Izraeliti, ktorých celé storočia vyučoval – ani tí Ho neprijali ako Majiteľa všetkého. Kristus sa narodil ako bezdomovec, nemal majetok, bol chudobný celý život – i keď by mohol ukázať na čokoľvek a vziať si to, pretože je všetko Jeho. Tu vidíme Kristovu pokoru, že mu nešlo o majetky, ale o spasenie tých, ktorí v Neho uveria.

Ako ďaleko je tento Kristus vzdialený našim srdciam, keď ho vidíme iba ako dieťatko – no titul Pán a Majiteľ všetkého – to už mu priznáva iba veľmi málo ľudí, dokonca aj vlastní, aj kresťania  s tým majú problém.

 Nemal podoby ani krásy; videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť toho, pre čo by sme ho boli bývali žiadostiví. (Izaiáš 53:2).

 

Ježiš neprišiel na zem ako Hollywoodska hviezda. Keď čítame mytologické príbehy, hlavní hrdinovia bývajú pekní na pohľad. Písmo nám Ježiša nevykresľuje ako vyzeral, ale aký bol a čo činil v roli Boha na zemi. Blahoslavení sú tí, ktorí uverili a nevideli. Ľudstvo chce vidieť Ježiša, ako vyzeral a preto už ranná cirkev začala blúdiť v tom, že hľadali podobizeň Kristovu, ako keby to malo mať nejaký význam ohľadom viery. Písmo nám schválne zakrýva Kristov obraz, aby sme sa sústredili na to podstatné, pretože ľudská myseľ sa hneď začne klaňať obrazom a sochám, čo Boh dobre vedel a Krista preto nevykresľuje. Ale máme záznam u Izaiáša, ktorý nám hovorí, že Kristus nebol ničím výnimočný na pohľad. Ako Boh dobre zakryl pred očami tohto sveta. Boh mohol poslať Krista ako niekoho, kto by bol tak krásny, že Jeho krása by obmäkčila aj tie najtvrdšie srdcia ľudí. Ale Kristus prišiel ako jeden z mnohých nás – dokonca nemal podobu krásy, nebolo na ňom nič vidieť, aby sme Ním boli očarení.

 

Jeho silou a mocou bolo Slovo – Božie Slovo a toto Slovo udieralo do tých najskrytejších miest srdca človeka. Jedno srdce bolo prebodnuté Jeho slovom a učinilo pokánie, iné srdce sa ešte viac obrnilo a zatvrdilo, pretože Slovo Kristovo preniklo tam, kde nemal nikto vidieť.

 

Ježiš nám hovoril o hriešnosti, o tom, že všetci ľudia patria do zatratenia bez výnimky. Hovoril nám o našom skazenom a zlom srdci, ktoré aj keď niečo urobí pre druhého človeka, vždy to robí z úmyslom sebectva. Aj viera v Boha je často iba vierou strachu pred peklom, alebo vierou tradícií, len málokedy je táto viery postavená na milovaní Boha nezištne. Verím v Boha, lebo mi dal zdravie, ochraňuje moju rodinu a mňa, dáva nám prácu, hmotné zabezpečenie. Ale keď Boh príde z pohromami, úmrtiami blízkych, ťažkými chorobami – takto skúšaná viera sa u mnohých zvrtne v pochybnosti.

Ježiš teda neprišiel na svet preto, aby nás oklamal fyzickým zjavom, ale prišiel na to, aby nám povedal Slovo pravdy. Je pekné spievať piesne o krásnom dieťati, ktoré navštívili pastieri, anjeli, mudrci z východu, ale aj táto časť nám chce povedať, že Krista neprijal svet so svojimi vladármi, ale Ho prijali tí najmenší – Mária a Jozef, ktorí ťažko pracovali na svoje živobytie, pastieri, ktorí boli okrajovou vrstvou Izraela. A napodiv Ho privítali aj pohania – mudrci. Prišiel do svojho vlastného a vlastní Ho neprijali.

Prečo sa Kristus narodil? Aké rôzne odpovede prichádzajú dnes od ľudí. Malým deťom pohania hovoria, že akýsi Ježiško nosí darčeky a preto je Ježiško dobrý. Alebo mnohí ľudia si rozbalia svoje darčeky, niečo zjedia a vrátia sa k svojim počítačom, facebookom a chatovaniu. Ako málo ľudia vedia o svete, ktorý ich čaká za malú chvíľu, po prekročení prahu smrti. Príchod Ježiša Krista vystihuje Písmo takto:

Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi,  ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu,  ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom  a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža. (Filipanom 2:5-8).

 

V prvom rade nepovažoval sa Kristus nebyť rovným s Bohom, pretože bol Boží Syn, bol Slovo, ktoré bolo u Boha od počiatku a toto slovo sa stalo telom a my sme na toto Slovo – Telo hľadeli fyzickými očami.

Sám seba zmaril, sám seba obetoval za naše hriechy, sám vošiel raz a navždy do svätyne svätých a tak ako to Daniel predpovedal, zastavil obete zvierat, už neboli potrebné, pretože Boh v ľudskom tele sám seba obetoval na Golgotskom kríži, roztrhla sa opona svätyne svätých, už ku Bohu nemal prístup veľkňaz iba raz za rok – ale skrze Krista má každý veriaci prístup k Bohu kedykoľvek a preto je Kristus jediný prostredník medzi Bohom a človekom.

Kristus sa stal podobný ľuďom a sám dobrovoľne vydal svoj život za nás – veriacich. Vydal život za mňa, za teba ak tomu veríš, že je to tak. Svojou vlastnou krvou nás pokropil a už nie je potrebná žiadna nová obeta, ako tomu bolo v starozákonnom ponímaní, kedy nedokonalé obete zvierat, sa museli rok čo rok obetovať za hriechy ľudu. Táto Kristova obeta bola vykonaná raz, navždy a bola dokonalá. Kristus na kríži vykríkol – dokonané! Koniec, už nič nie je potrebné znovu obetovať, hriechy ľudu sú odpustené, Boh si na hriechy svojho ľudu ani len nespomenie. Aj keď i veriaci človek bude hriešny do konca života, Kristus za neho zaplatil – vzal jeho celý dlh od narodenia po smrť a vyplatil ho. Výmena za to je viera, že toto Kristus naozaj zaplatil. Ak do konca života verím, že mi Kristus raz a navždy vyplatil hriechy – musím vyznať spolu s Pavlom – radujme sa bratia, radujme sa vždy.

Satan chodí a hľadá, ako by cirkev oklamal a darí sa mu to vtedy, keď cirkev odíde od Božieho slova. A cirkev odišla od Božieho Slova a začala znovu a znovu vykonávať Golgotskú obetu nekrvavým spôsobom. A cirkev zablúdila, keď ju satan oklamal, že nikto nemôže vedieť či bude alebo nebude spasený do konca života, čím spochybnil dokonalú obetu Krista, ktorý tvoj a môj dlh vyplatil. A satan oklamal cirkev, keď cirkev uverila, že Kristus na to prišiel, aby sme sa my stali dokonalými ako sám Kristus a tak budeme spasení – spasenie skutkami. Tu je úplne vynechaná zástupnosť Krista za nás a nastupujú skutky a zásluhy, za ktoré nás Boh potlapká po pleci. Aké falošné učenia. Ku Kristovi sa nikto nikdy nepriblížil v skutkoch ani na desatinu percenta. Pretože my sme nikdy neoslávili Boha na sto percent, nikdy sme mu nevzdávali česť a chválu, ktorá mu skutočne patrí na sto percent – ani jeden jediný človek, vrátane tých najväčších nasledovníkov, tých najväčších svätých, nedávali úplnú slávu Bohu, pretože túto slávu nechápu a nepochopia. Naproti tomu Kristus – dával Otcovi Bohu plnú slávu, poslúchal Ho na sto percent, všetko konal len pre Neho, ani pol percenta nepripisoval nič sebe, ale všetko Bohu. Ak by sme mali byť spasení z toho, ako sme nasledovali Krista – skončili sme.

A keď vošli do domu, našli dieťatko s Máriou, jeho matkou, a padnúc klaňali sa mu a otvoriac svoje poklady obetovali mu dary: zlato, kadivo a myrru. (Matúš 2:11).

 

Konajme aspoň tak, ako tí pohanské mudrci a dávajme Kristovi aspoň to, čo mu vieme dať. Títo mudrci mu dali vzázne dary, dávajme Mu aj my chvály od srdca, obdiv, údiv, svoj čas. Spoznávajme Ho z Písma a pripomínajme si Jeho osobu, ktorú nám Písmo zjavuje. Nikdy Ho aj tak nepochopíme našimi mizernými zmyslami, spoznávať Ho budeme na veky, na večnosti, na veky a vždy sa budeme diviť Jeho majestátnosti.

Vianoce nie sú o narodené dieťatka s menom Ježiš, ale o Jeho príchode na tento svet, kde priniesol meč – meč, ktorý rozdelí svet na dva tábory. Tábor smrti, to jest tábor tých, ktorí Krista nenávidia alebo Ho ignorujú. Tento tábor miluje svet, jeho radovánky, jeho potešenia i keď si neuvedomuje, že svet hmotný je pominuteľný.

Druhý tábor je tábor veriacich v Pána Slávy, ktorý opovrhli týmto svetom, ktorí hľadia na Krista, ktorý im vydobil večnosť. Hľadia na Jeho druhý príchod a ich vykúpenie, na novú zem a nové nebo, kde už nebude súženia.

Kristov príchod je mnohým na pád pre ich nevieru. Uver a nemusí ti byť Kristus na pád, ale a večné spoločenstvo s Bohom.