Kto si človek? Iba para…

Dní našich rokov je v tom sedemdesiat rokov, a keď je niekto silnejšieho prirodzenia, trvá osemdesiat rokov, a to ich najlepšie, na čo býva človek hrdý, je únavná práca a márnosť; lebo sa rýchle pominie, a my ta zaletíme. (Žalmy 90:10).

 

Na čo je to vlastne človek tak hrdý a namyslený? Hovorieva: ,,pozrite čo som dokázal!” Vo svojej práci som jednotka, som váženým človekom, mám také auto, také bývanie, také deti, chodím na onaké dovolenky, mám taký mobil, TV, chodím do takého klubu, spoločenstva, na šachy, na ryby, do lesa, športujem, robím turistiku, poznám takéhoto vplyvného človeka a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Na takéto veci sme my ľudia mimoriadne hrdí, ale žalmista nám hovorí: to najlepšie na čo býva človek hrdý, je únavná práca a márnosť. Čo má na mysli žalmista, keď hovorí o márnosti? Márnosť je všetko, čo nehľadí do budúcnosti po smrti a preto touto márnosťou je: vážený človek, auto, bývanie, dovolenky, vplyvní ľudia, elektronika, šachové kluby a ryby. Prečo? Pretože žiadna z týchto vecí nás neprivedie do večnosti s Bohom.

Ako často počúvame ľudí, že majú ešte mnoho času, aby sa zamýšľali nad životom a jeho zmyslom. Ako často sa ľudia utešujú tým, že ešte stále majú čas. Denne si okolo 150 000 ľudí robí plány do budúcnosti, ale oni náhle v tento deň zomrú a ich plány sú preč, nemysleli na budúcnosť a ich budúcnosť, ak nebola spojená s Kristom, je temná večnosť.

 

Ježiš v podobenstve hovorí:  Ktoréhosi bohatého človeka zem hojne zarodila.  A rozmýšľal v sebe a povedal: Čo urobím? Lebo nemám, kde by som shromaždil svoju úrodu.  A povedal: Toto spravím: zborím svoje stodoly a nastaviam väčších a shromaždím tam všetky svoje plodiny a svoj majetok  a poviem svojej duši: Dušo, máš mnoho majetku, složeného na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa.  A Bôh mu povedal: Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba, a to, čo si nahotovil, čie bude?  Tak je to s tým, kto si shromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu. (Lukáš 12:16-21).

 

Veci ktoré okolo seba vidíme, sú iba ilúzia. Toto vypozorovali dokonca aj pohanské civilizácie ako napríklad buddhisti. Títo ľudia otvorenými očami pomenovali veci tak, ako naozaj sú bez klamu. Všetko čo okolo seba videli, označili za pominuteľné a teda nestále. Čo je nestále, prináša utrpenie. Toto by ste našli v príručke buddhizmu a je v tom pravda. Všetko čo okolo seba vidíme, tu o päť desať, dvadsať, sto, tisíc rokov nebude, takže z pohľadu pravdy, ako keby to tu nebolo. Ale my ľudia máme tendenciu, sa chváliť práve týmito pominuteľnými a nepodstatnými vecami. Preto sme hlúpi blázni ako hovorí podobenstvo, lebo sa zaoberáme týmito vecami ktoré akoby tu neboli a na veci, ktoré sú večné, nemeniteľné a pevné, na tie nemyslíme. Tak je to s nami preto zlé, lebo si nezhromažďujeme poklady v nebi a nie sme bohatý v Bohu, ktorý je večný, nemenný, stály. Lebo Písmo hovorí: Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky. (Hebrejom 13:8). 

 

Boh je tu od vekov:  Prv ako boly splodené vrchy, a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku na vek si ty silný Bôh! (Žalmy 90:2).

Pre Boha je aj čas mimo Neho. Našich osemdesiat rokov je pre nás dlhý čas a tak málo si uvedomujeme večnosť ktorá bola po narodení v nevedomosti a večnosť, ktorá príde po smrti. Písmo hovorí:  Lebo tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajší deň, keď pominul, a jako stráž vnoci. (Žalmy 90:4).

Aj keď mnohým ľuďom sa nepáči to, že je iba jeden Boh a tak si vymysleli mnoho bohov a náboženstiev, Boh nám odkazuje:  Takto hovorí Hospodin, Kráľ Izraelov, a jeho vykupiteľ, Hospodin Zástupov: Ja som prvý a ja som i posledný, a krome mňa niet Boha (Izaiáš 44:6). Nielenže je Boh jeden a iný Boh neexistuje, On je prvý a posledný. Prvý ktorý tu bol od nekonečna vekov a posledný ktorý by tu bol ak by nestvoril mnohé bytosti. Aké bláznovsto je neveriť v tohto mocného Boha, Tvorcu.

 

Jakub správne pomenováva veci ohľadom človeka takto: Nože teraz vy, ktorí hovoríte: Dnes alebo zajtra pojdeme do toho a toho mesta a pobudneme tam rok a budeme kupčiť a získame,  vy, ktorí neviete, čo bude zajtra. Lebo veď aký je váš život? Lebo ste parou, ktorá sa na málo ukáže a potom mizne. (Jakub 4:13-14).

 

Človek sa spolieha na veci, ktoré sa pominú. Tie veci sú všetky pominuteľné veci ktoré vidíme, cítime, počujeme, hmatáme plus ľudia, poprípade zvieratá. Spoliehame sa na moc človeka, na na vplyv, na pomoc reklamných podvodníkov, ktorí nám predstavujú veci ktoré nás urobia šťastnými, ale nikto šťastný nie je. Máme plné byty vecí, ktoré sme si kupovali kvôli šťastiu a šťastie spočíva v uspokojení. Ale tieto veci nás neurobili spokojnými. Povieme si – ešte toto potrebujem a koniec, no napokon aj tak si kúpime ďalšie a ďalšie veci. Podobne je to aj s jedlom, kde sa prepchávame. Dnes máme všetkého nielen dostatok, ale škrečkujeme plné špajze, pretože sa chceme zabezpečiť na budúcnosť. Sme ako blázon z podobenstva. Nespoliehame sa na Boha, ktorý nám všetko dáva, bez rozdielu či mu patríme, alebo by sme boli pohania. 

 

Keby sme poznali svoj koniec života, žili by sme inak. Žalmista práve za toto prosí v žalme: Daj mi znať, ó, Hospodine, môj koniec, a jaký je výmer mojich dní, aby som vedel, ako rýchle sa pominiem. (Žalmy 39:5).

 

Toto je múdrosť. My sme vymedzili smrť niekam na okraj, akoby sa nás netýkala. Ale žalmista chce vedieť deň svojej smrti, pretože by sa oveľa intenzívnejšie pripravoval na svoj koniec fyzický a kupoval by si veci duchovné a večné. My sme sa však tak ľahko dali oklamať satanom, že dnes je smrť iba taký detail, možno sa vymyslí liek na nesmrteľnosť, napokon – ktovie ako to po smrti bude. Možno tma, možno reinkarnácia, možno budeme všetci v nebi – veď napokon neboli sme až také zlé ľudia. 

 

Kazateľ hovorí:  Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť. (Kazateľ 1:2).

 

Inštruktor autoškoly mi povedal pri týchto témach, že hlavné je to, čo prežívame dnes – prítomný okamžik. Určite že za prítomné okamžiky budeme súdení, pretože každý okamžik je zaznamenaný a je dobré, aby sme tieto chvíle prežili čo najlepšie. Ale čo je to najlepšie? Milovať budeš Boha celým svojim srdcom, dušou, mysľou, telom. Od tohto sa odvíja všetko ostatné – milovať blížneho, nekradnúť, nesmilniť, neohovárať, nezávidieť, nenávidieť. Aj keď mnohokrát počúvame kázne, čo by sme mali robiť, ako sa chovať, ako sa starať o blížnych – tieto kázne sú daromné, ak nevychádzajú z Krista ktorý hovorí: bezo mňa nič nemôžete!

Náboženstvo je tá inštitúcia, ktorá robí všetko možné svojou silou, kde je však Boh iba okrajovo a nie v strede, pri každej činnosti. Aj preto si človek zamiloval viac svoje vlastné obradníctvo, namiesto milovania Boha.

 

Napokon žalmista nám hovorí:  Človek je podobný márnosti; jeho dni sú jako tieň, ktorý ta ide. (Žalmy 144:4).

 

Ako si na tom milý priateľ? Na čo sa spoliehaš v tomto živote, ktorý už zajtra nemusíš prežívať tu na zemi, lebo nikto nepozná dňa ani hodiny kedy ho Pán povolá. Načrtli sme tu Boha, ktorý je večný, nemenný, ten istý vždy a ponúka nám svoju milosť. Prijmeš ju? V Kristovi ponúka padlému človekovi, ktorý si zaslúži večné peklo – milosť bez podmienky. Uver – to je spojnica. Uver v Krista, že za teba zomrel raz a navždy na Golgotskom kríži a takáto viera je vierou spásnou. 

 

Alebo budeš ako pštros, ktorý sa bude spoliehať na veci, ktoré sú okolo teba, ktoré však v momente odchodu opustíš, alebo oni opustia teba, pretože pominuteľné veci prinášajú iba nešťastie, ako vypozorovali správne aj buddhisti. Boh je nemenný a stály, preto prináša šťastie. Veci okolo nás sa neustále menia a to ne stresujúce.

 

Tiež sú tu ľudia, ktorí ničomu neveria, alebo sa o to aspoň snažia, i keď človek má v sebe vieru zakorenenú. Nemajú pred Bohom omluvu, pretože mohli Boha spoznať, vypozorovať, čítať jeho odkaz v Biblii, počúvať spasených ľudí v Kristovej cirkvi. Zapchávali si uši a tvrdili, že sú to všetko podvody – sami seba odsúdili.

 

Napokon sú ľudia, ktorí si vymysleli svoje náboženstvo, svoje cesty k svojim bôžikom. Napadá ma jedna kniha jedného človeka, ktorý sa volá Banáš a ten nedávno vydal podivnú knihu o Kristovi, kde Krista zmiešal s Indiou a ich náboženstvom, poprel smrť Krista a údajne Kristus bol v Indii. Takíto ľudia tu boli vždy, ktorí spochybňovali Boha a Jeho sväté a nemenné slovo. Písmo hovorí o týchto ľuďoch, že budú chodiť do sveta ako falošní proroci, ktorí chcú zviesť mnohých ďalších ľudí do pekla zo sebou a darí sa im. Mnohí ľudia uveria takýmto prorokom a poznáme ich dosť z ezoterických kruhov.

 

Otázka však zostáva, kde tento človek bude o 30, 50, 100 rokov? Bude jeho kniha ktorú napísal pravdivá na večnosti? Bude sa dobre predávať v duchovnom svete, alebo budú podobné knihy ukazovať na hriech ich spisovateľov, ktoré im azda aj vyniesli v tomto krátkom živote popularitu či peniaze, no na spravodlivom Božom súde obstojí iba ten, kto miloval Boha a Jeho Syna a ich spoločnú prácu, ktorú vykonali na Golgote, kde vlastne už súd prebehol. Kto uveril, nebol odsúdený, kto spochybnil, sám seba odsúdil.

 

Azda si sa dostal až sem milý čitateľ – azda si sa rozhodol, že preskúmaš pravdu. Hľadaj Boha, On sa ti dá spoznať. Hľadaj najprv kráľovstvo Božie, ktoré je večné, nemenné a všetko ostatné – smeti života ako jedlo, bývanie, práca – to všetko ti Boh dá ako bonus. Možno zajtra zhasne tvoj deň, napriek tomu že si zdravý, nič ti nie je. 

 

A hľa, dal si mi dní na šír niekoľko dlaní, a môj vek je pred tebou jako nič. Áno, všetko je márnosť, i každý človek, čo i jako pevne stojí. Sélah. (Žalmy 39:6).